Nestabilný rast
Máme rok 2025 a sen o virtuálnej platforme, ktorá by radikálne zmenila myslenie ľudí a umožnila biznisu ovplyvňovať naše životy nepredstaviteľným spôsobom, je definitívne preč. Je naozaj ťažké pozrieť sa späť a nezahanbiť sa. Aký sme boli dôverčiví a bohužiaľ, aj hlúpi.
Sny sa začali totiž rozplývať už v roku 2015, kedy boli bezpečnostné incidenty a výpadky služieb na dennom poriadku, navyše ich následky boli čím ďalej, tým horšie. Siete sa dostali na miesta, kde obyvatelia ani nedúfali, že niekedy uvidia počítač. Táto infraštruktúra akoby bola kľúčom ku konkurencieschopnosti krajín. Aj také rozdielne národy ako Peru, Turecko, či Vietnam, zrazu spustili podobné programy verejného financovania, ktoré mali vytvoriť priestor na privátne investície. Kvôli nášmu jednostrannému zameraniu na konektivitu sme prehliadli niečo veľmi dôležité. Ako sme sa totiž snažili riadiť obrovské množstvo finančných tokov, vzťahov a biznisu online, nestíhali sme zlepšiť aj bezpečnosť. Internet začal hrýzť zo svojho koláča problémov, všetky podvody, vírusy a ukradnuté identity však pôsobili skôr otravne, než naozaj nebezpečne.
Kto však mohol vedieť, že hranica medzi každodenným používaním a nezákonným správaním bude rovnako tenká ako naše laptopy či PDA? Všetci sme zrazu písali, čítali, preposielali si osobné dokumenty, sledovali YouTube klipy, prenášali adresy a čísla kreditných kariet do online formy, uhrádzali faktúry cez mobilné telefóny naivne dúfajúc, že úroveň antivírusovej ochrany je dostatočná. Ak by sme vtedy priložili naše uši na firewall, začuli by sme tisíce vandalov, podvodníkov a kyberteroristov, ktorí boli len kúsok od nás.
Ak sa na to pozrieme retrospektívne, už známy útok na Google z roku 2010 a následná neistota, či sa dá takýmto útokom zabrániť, upozornila na diery v zabezpečení. Nič sa však nestalo, pokým sa informácie o rozsiahlych útokoch hackerov nestali každodennými. A keď sme si konečne uvedomili, že nemáme nástroje na boj proti nim, začali nám výrobcovia a poskytovatelia služieb radiť, aby sme si nainštalovali rôzne patche a prestali klikať na pochybné linky. Už nám bolo jasné, že precíznosť bezpečnostných útokov na internet dávno predbehla našu pripravenosť na ne. V roku 2015 to vystihol The Economist s titulkou "Kto je dosť hlúpy na to, aby veril internetu?".
Po zobudení sa zo sna o "dobrom" internete sme zistili skutočnú cenu jeho bezpečnosti. Ľudia sa začali pohybovať skôr po privátnych sieťach, alebo v zabezpečených komunitách, ktoré sľubovali, aj keď neposkytovali, vyššie zabezpečenie. Tým, ktorí si tento luxus nemohli dovoliť, nezostávalo nič iné, ako dôsledne strážiť čas, ktorý trávili online. Zrazu sa aj updaty softvéru alebo aplikácie pre iPhone zdali nebezpečné.
Pochopili sme, že kybernetický zločin nezastavíme. Navyše vytváranie smerníc a zákonov pre virtuálny svet je oveľa náročnejšie ako pre ten reálny okolo nás. Neustále sa vynakladali nové a nové zdroje na bezpečnostné opatrenia, ktoré nedosahovali želaný efekt. Boj proti virtuálnym zločincom sa stal veľmi zdĺhavým, až natoľko, že začal pripomínať boj proti drogám spred pätnástich rokov.
